Možno dopadneme
Directed by Chris Obert
I am Julián Martínez.
We might fall je archetypálnou baladou o dievčati menom Anoma – odvodenom od slova anonym. Mene bez tváre, tvári bez mena. Jej osud sa premieňa na desivo krásnu, emocionálne intenzívnu a vizuálne podmanivú výpoveď o stave duše národa – konkrétne tej slovenskej.
Anoma nie je len postava – je symbol. Je stelesnením toho, čo sme stratili, potlačili a prestali vnímať. Jej osobná dráma, vyjadrená skrz expresívny pohyb a plynulý prechod medzi realitou, snom a limbom, skúma krehkosť ľudskej dôstojnosti, rozpad identity a tichý výkrik kolektívneho vedomia. Film zachytáva spoločnosť stojacu na prahu – medzi tichou rezignáciou a bolestivým prebudením. Možno dopadneme. Ale ako? To je otázka, ktorá sa vznáša nad každou scénou ako dym z horiaceho archívu.
Vizuálny jazyk filmu je postavený na poetickom realizme, fyzickom divadle a hlboko sugestívnej hudbe, ktorá nehrá – ale znepokojuje. Tento príbeh sa nesnaží byť pochopený, ale precítený. Každý, kto v sebe nesie aspoň štipku empatie, pocíti napätie ukryté v kontraste medzi krásou a rozkladom, medzi nevinnosťou a zúfalstvom.
Tento film neponúka útechu. Ponúka zrkadlo.
A len my rozhodneme, ako dopadneme.
Už dlhšiu dobu vnímam gradujúcu politickú atmosféru na Slovensku. Sledujem, ako sa medzi ľuďmi prehlbujú konflikty, ako sa šíria vyhrotené názory, nenávisť a dehonestovanie rôznych komunít, menšín, národností či kultúr. Príde mi veľmi ľúto, kam sme sa ako spoločnosť dostali — ako ľahko vieme zabúdať na základné hodnoty ľudskosti a úcty k inakosti.
Tento film robím preto, lebo verím, že umenie má silu otvárať oči a klásť nepríjemné otázky. Metaforou osamelej tancujúcej dievčiny chcem ukázať, aký krehký je človek v systéme, kde moc a strach udávajú smer, a ako blízko máme k tomu, aby sme sami seba doviedli na okraj smrti — fyzickej aj duchovnej.
Niekedy nepotrebujeme slová, ani všetkému rozumieť. Stačí sa pozerať. Stačí to cítiť. Tento film je mlčanlivý, ale možno práve v tichu povie viac, než by dokázali slová.
Je to môj pokus zachytiť napätie, ktoré cítime, ale často ho nevieme pomenovať.
Verím, že ak aj jeden človek po zhliadnutí tohto filmu začne inak rozmýšľať alebo hľadať cestu k úcte a empatii, malo to zmysel.
Na javisku sveta v tichu svitá,
tancuje dievčina - Slovensko -
skrytá
kroky má ľahké, no zem pod ňou puká
v očiach ma nadej, v pľúcach sa dusí múka.